Čo sa to s nami vlastne deje? Ruská „špeciálna vojenská operácia“ na Ukrajine zmenila myslenie mnohých Slovákov. Je zarážajúce, že kým ruská vojna na Ukrajine je pre nich neakceptovateľná, tie americké si vôbec nevšímajú. Prečo?
Mnohým Slovákom sa pri slove „ruský“ zježia vlasy na hlave a chlpy na rukách aj nohách a najradšej by zakázali ruské vajce i ruskú zmrzlinu. Vlastne všetko, čo i len náznakovo pripomína Rusko. Sú dokonca ochotní zmeniť aj dejiny len kvôli tomu, čo sa teraz deje u nášho východného suseda. Nezaujímajú ich dôvody či okolnosti, jednoducho nič, prečo sa to celé vlastne stalo.
Prečo USA môžu a Rusko nie
Život je však zmena, teda čo sa nám teraz javí ako čierne, sa o pár rokov ukáže ako šedé, ba možno až biele. Príkladov na to je veľmi veľa. Veď kto by neveril, že USA išli zavádzať demokraciu do mnohých štátov sveta vojenskou silou a boli v práve, až sa neskôr ukázalo, že ich pohnútky boli úplne iné a oni vlastne zabíjali v mene svojich mocenských záujmov.
Kto ale vtedy z týchto našich „mierotvorcov“ tak znenávidel USA a Američanov, že chcel prepísať dejiny a že by ich najradšej vymazal z mapy sveta, alebo by aspoň protestoval proti tomu šialenému a rovnako ničím nevyprovokovanému zabíjaniu? Ibaže „dôvody“ americkej vojny sme vtedy museli akceptovať, kým tie ruské teraz v žiadnom prípade nie.
Individuálne môžu, kolektívne nie
Paradoxom súčasnosti je aj to, že kým u nás sú ruskí športovci aj umelci nežiadúci, v USA, ale aj v Európe, sa nad tým vôbec nezamýšľajú. Teda ak neberieme do úvahy zvrátenú myšlienku, že individuálne hrať a vystupovať všade môžu, na medzinárodné pole ich ako kolektív ale pustiť odmietajú. Nad niečím podobným sa v statuse na sociálnej sieti zamyslel aj Milan Krajniak.
„Koncert ruskej opernej divy Anny Netrebko spustil takú spŕšku hejtu a morálnej nadradenosti, že som to nemohol odignorovať ani ja – hoci vôbec nie som operný fanúšik,“ priznáva hneď v úvode expolitik, ktorý pôsobil v KDH, v hnutí NOVA, Sme rodina a v súčasnosti je bez straníckej príslušnosti.
O akú provokáciu vlastne šlo?
Krajniak priznáva, že k napísaniu statusu ho inšpirovali slová Ivany Šátekovej, v ktorých sa dočítal: „Bola to len provokácia bohatých nabubralých arogantných ľudí, ktorí si z daní poplatníkov v časoch konsolidácie zavolali ruskú divu, aby sa na pár hodín v drahých róbach promenádovali po divadle, ktoré tak nenávidia. Hanba divákom koncertu, ktorý naozaj nebolo treba.“
„Medzi divákmi bol aj Peter Dvorský. Aj on je arogantný nabubralec, ktorý nenávidí divadlo? Aj tí Američania v Palm Springs, ktorí si Netrebko prišli vypočuť vo februári tohto roku?“ pýta sa Krajniak, ktorý má vraj z vážnej hudby mám najradšej Čajkovského a Šostakoviča. „Netvárim sa však, že vážnej hudbe rozumiem. Ale hokeju áno,“ dodáva veľavravne, na čo napája ďalšiu myšlienku.
Američanom ruská invázia nevadí
„Tak mi napadlo, ak by prišli do Bratislavy Washington Capitals s Ovečkinom, čo by sa dialo? Odniesli by si spŕšku hejtov aj hokejoví fanúšikovia?“ pokladá ďalšie nepríjemné otázky a pripomína, že hoci za Capitals hrá aj náš Feherváry, najväčšou hviezdou je predsa „len ten Rus, čo má fotky s Putinom“. Lenže Američania mu chodia vo Washingtone tlieskať za góly aj po ruskej invázii na Ukrajinu…
„Tak ako, Američania môžu Netrebko a Ovečkinovi tlieskať a my nie? Alebo sú to len samí nehodní trumpovci?“ pýta sa rázne Milan Krajniak, podľa ktorého by sme nemali byť stádom, ktoré na niečí povel bučí alebo tlieska. Ani proruským stádom, ani protiruským. Ani proamerickým, ani protiamerickým.
