Dunaj je po väčšinu roka pre nás, čo pri ňom žijeme, riekou, popri ktorej vedú po hrádzach cyklotrasy. Chodíme k nemu venčiť psov, ale do lužných lesov popri ňom si chodíme nabrať kus dobrej energie z prírody, ktorá vďaka životodarnej vode doslova bujnie. Za to, že Dunaj je pre ľudí, čo pri ňom žijú bezpečný, môže okrem vybudovania Vodného diela Gabčíkovo aj spevnenie hrádzí, ktoré si vyžiadala veľká povodeň, ktorá sa juhom Slovenska prevalila presne pred 60-timi rokmi.
Pri tejto udalosti bolo zaplavených takmer 50 obcí a tri mestá – Kolárovo, Komárno a Dunajská Streda. Začalo to 15. júna pri Patinciach, o dva dni na to sa hrádza pretrhla na celkom inom mieste. Cez trhlinu širokú viac, ako 80 metrov sa do krajiny valili tisíce hektolitrov vody. Aby toho nebolo málo, 25. júna povolila hrádza pri Kolárove. O strechu nad hlavou prišlo 60-tisíc obyvateľov a juhu Slovenska pomáhala celá republika. Komárno na to nezabudlo – mnoho občanov v r. 2010 pomohlo zatopenému východu.
Na troch miestach
Ostrov z Komárna urobilo pretrhnutie hrádze pri Patinciach 15. júna 1965. Voda najskôr zatopila obec, potom Ižu a Komárno odolávalo. Hladina Dunaja sa však dvíhala a keď dosiahla výšku 915 cm, nápor vody nevydržala hrádza pri Čičove. Aby toho nebolo málo, hrádza pri Kolárove „padla“ 25. júna…
Z Čalova, dnes Veľkého Medera sa načas podarilo urobiť „pevnosť“ a ochrániť tak jeho obyvateľov. Tí boli evakuovaní, rovnako, ako dobytok z tamojšieho Jednotného roľníckeho družstva.
„Ľudí z najjužnejšieho juhu nebolo treba volať do záchranných prác, dobrovoľne išli do nerovného boja so živlom. Vďaka tomu sa podarilo pred zátopou uchrániť Komárno, Hurbanovo aj Veľký Meder. Iba čerstvo navŕšené hrádze okolo Kolárova nedokázali vzdorovať vode, takže zatopených zostalo 95 percent mesta,“ spomínal v minulosti na nešťastie František Buda – niekdajší novinár a pamätník tých dní.
Tisícky autobusov
„My sme z Komárna odchádzali už takpovediac po vode. Evakuovali nás do Šilheřovíc pri Ostrave, môj spolužiak jeden s mamou šiel kdesi k Pardubiciam, mnohí pred vodou „ušli“ k rodine. Veď v Komárne bol veľký podnik ZŤS (Závody ťažkého strojárstva, pozn. red.) – lodenice, kde za prácou prišli ľudia z celého Slovenska,“ spomína sedemdesiatnik, ktorý mal v čase povodne 13 rokov. Tisícky autobusov vtedy prevážali ženy a deti do bezpečia. Muži ostávali, aby mohli čo najskôr začať s obnovou. To však trvalo veľmi dlho a nik netušil, čo príde, keď voda opadne.
„Ráno sme sa zobudili a voda sa valila od Patiniec. Každý zachraňoval, čo sa dalo. Ľudia nanosili zvieratká do bytov. Vojaci odvážali ľudí z rodinných domov. My sme odchádzali poslední, vtedy už bola voda vysoká 1,5 metra,“ spomína Darina z Komárna.
Pomáhala celá republika
Kým sa začali stavať nové príbytky, bolo treba odstrániť tú doslova spúšť. Krajina plná bahna, trosiek a kadáverov uhynutých či už hospodárskych, alebo divých zvierat, roje komárov a… obrovská solidarita. Kým ženy, deti a starí ľudia boli okrem iného aj v Bratislave „na Bernoláku“ (vysokoškolský internát, pozn. red.), či v rekreačných zariadeniach.
Štátne podniky po celej ČSSR pracovali na obnove postihnutej časti krajiny. Podnik v Nitre vyrobil množstvo vlnitej strešnej krytiny, lesný závod v Topoľčiankach na juh Slovenska posielal kubíky dreva a závod v Gottwaldove (dnes Zlín, pozn. red.) sa zaviazal obnoviť jednu dedinu. Ak sa pozriete na mapu napríklad Komárna, nájdete na nej ulice, ako Košická, Prievidzská, či Topoľčianska. Pamätníci tejto povodne hovoria, že ich názvy vznikli práve podľa toho, z ktorého mesta ľudia pomáhali pri ich obnove.
Komárno im to nezabudlo
V roku 2010 sa pretrhla hrádza na rieke Ondava. Behom pár hodín zatopila časť obce Malčice na východe Slovenska, kde to nikto nečakal, veď široko-ďaleko žiadna voda… Obyvatelia Komárna vtedy do kancelárie Únie nevidiacich nanosili v priebehu pol roka zhruba 20 ton všetkého možného, čo človek k životu potrebuje – od dezertných lyžičiek, cez drobné spotrebiče do domácnosti, odevy, až po deky, posteľnú bielizeň, či dokonca drogériu a hračky.
Ešte pred tým však zbierku pomohol rozbehnúť aj riaditeľ Domu Matice Slovenskej Jozef Černek, ktorý jej vymyslel výstižné meno – Juh pomáha východu. Na úplnom začiatku bola jedna rodina, ktorá si pri telke so slzami v očiach povedala – vidieť je to strašné, pošlime tam nejaké paplóny a riady. Dobrá myšlienka dostala krídla a začiatkom júna dvaja chlapi sadli do menšieho úžitkového auta, aby z Komárna odviezli pomoc do Starej Ľubovne, kde „vystrájal“ Poprad. Neskôr prišli Malčice …
„Moja mama často rozprávala, že v šesťdesiatom piatom museli vyhodiť doslova všetko a všetko dostali, preto som tu aj ja. Mama už nevládze, ale množstvo vecí posiela aj ona, lebo si nikdy nemyslela, že to bude vedieť takto vrátiť,“ počúvali organizátorky zbierky v tom čase rôzne variácie tejto odpovede.
Juh Slovenska nezabúda, čo dokáže krásny, modrý Dunaj.
