Poviete si – ako by nie? Veď nebyť ich práce, mnohí z nás, či našich príbuzných tu už nie sú. Keď je všetko v poriadku, ani o nich nevieme, maximálne ako vodiči vieme, ako sa zaradiť do záchranárskej uličky, To je situácia, kedy na ceste nik nesmie blokovať ich auto, lebo doslova ide o život. A pre toho, komu o ten život ide, je vzácna každá sekunda. Rovnako, ako pre jeho blízkych.
Petra Tomášov je dáma, ktorá so zvieracími terapeutmi navštevuje rôzne zariadenia, kde jej zvierací zverenci pomáhajú ľuďom s rôznymi diagnózami. Petra na Facebooku nedávno zverejnila úvahu, či pôjde záchranár do neba. Prinášame vám ju v plnom znení.
Možno si túto otázku kladieme, keď stojíme v tichu po výjazde, keď siréna dohrá, keď niekto zachránený znova dýcha — alebo niekto iný nie. Alebo keď sa v správach mihne správa o tom, ako záchranár už nedošiel domov.
Nevieme, ako presne vyzerá nebo. Či sú tam brány, obláčiky, alebo len veľké ticho a mier. Ale ak existuje miesto, kde sa meria ľudskosť nie podľa slov, ale podľa skutkov — potom má záchranár v nebi pripravené miesto.
Nie preto, že by bol svätý. Ale preto, že žil pre iných. Prebudiť sa o tretej ráno, sadnúť do sanitky, vyletieť vrtuľníkom do búrky, vstúpiť tam, kde sa ostatní boja. A vedieť, že možno to dnes nevyjde. Ale skúsi to znova. A znova.
Záchranár nečaká potlesk. Ani vďačnosť. Nie vždy sa jej vôbec dočká. Ale napriek tomu ide. A práve to robí z obyčajného človeka tichého hrdinu.
Ak pôjde záchranár do neba, nebude tam kráčať sám. Povedú ho spomienky všetkých, ktorým podal ruku. A keď sa tam obzrie, uvidí nie nebo — ale tváre ľudí, ktorí žijú aj vďaka nemu. A možno ani nezbadá, že je to nebo. Lebo také mal už tu — keď zachraňoval svet. Nie som autor ale určite hráč. Ďakujem, že patrím medzi Vás…
