Bielu palicu, ako pomôcku pre nevidiacich „vymyslela“ francúzska šľachtičná Guilly d´Herbemont. Z okna svojho príbytku v Paríži sledovala vojnových veteránov, ktorí prišli o zrak. Tí sa často ocitli v jazdnej dráhe koča, či voza. Empatickej dáme to však nedalo – týchto ľudí treba nejako označiť. Oni nevidia, preto treba, aby bolo vidno ich.
Prvá biela palica preto nebola orientačná, len signalizačná — bol to predmet, ktorý má jeho okolie upozorniť, že nevidí. Biela palica sa postupne rozšírila a zo signalizačnej sa časom vyvinula orientačná. Taká, akú používame aj dnes.
Rozoberme si ale video
Podľa pravidiel Priestorovej orientácie s palicou (PO SP) sa nevidiaci dostane na druhú stranu cesty, po tom, čo:
- si koncom palice skontroluje obrubník chodníka a okraj cesty
- sluchom zhodnotí, že jeho presun na druhú stranu vozovky bude bezpečný
- na sekundu-dve dvihne palicu do vodorovnej polohy
- ešte raz si skontroluje okraj cesty a keď situáciu zhodnotí, ako bezpečnú, vstúpi do vozovky.
Najčastejšie chyby vodičov
- trúbenie – keď zaznie klaksón, je to výstraha
- blikanie – človek s bielou palicou, aj keď možno trošku vidí, nemá šancu vidieť, že na neho blikáte
- pokrikovanie – naozaj nemusíte otvárať okienko a volať na človeka, že môže ísť
- zastavenie, ak nevidiaci čaká na možnosť prejsť
Mám ho vari zraziť…?
Samozrejme, ak už nevidiaci vstúpi do cesty, že ho nezrazíte. Ak ale čaká na kraji chodníka, vy plynule pokračujte v jazde.
Ako chodec ste už určite zažili to, že vám niekto na zebre zastavil, vy ste sa potešili, rozbehli ste sa, keď spoza auta, ktoré vám zastavilo, „vypáli“ ďalší vodič – ten nemá šancu vidieť, prečo ten „nešťastník“ pred ním zastavil a nešťastie je na svete…