Tí, čo sa narodili okolo r. 2010 vyrastajú od malička s modernými technológiami. My, päťdesiatnici si ešte pamätáme „nezničiteľné“ tlačidlové mobily, na ktorých sa dalo akurát telefonovať, písať SMS a asi aj hrať „Háďa“. My sme sa naučili pracovať aj so samoobslužnými pokladňami, nerobí nám problém na pošte či na úrade si vytlačiť na príslušnom paneli poradové číslo a ani kúpiť si cestovný lístok cez mobil nie je problém. Lenže je tu aj generácia našich rodičov. Uvedomili ste si niekedy, aký problém môžu mať oni so všetkou tou „studenou“ technikou, kde v podstate nepotrebujete prísť do kontaktu s „človečinou“?
Za seba môžem povedať, že to vnímam. Jednak preto, že som roky fungovala s babkou, ktorá mala problém s automatickou práčkou a aj mikrovlnku vnímala ako „zázrak vedy“. Nehovoriac o rýchlovarnej konvici, pri ktorej nemusíte kvôli jednej káve stáť päť minút. Moji rodičia sú skôr výnimkou, ktorá potvrdzuje pravidlo – majú pár rokov po 70-tke a s technikou nemajú problém. „Fičia“ na internetbankingu a dotykové spotrebiče, na ktoré ja kvôli môjmu mizernému zraku hundrem, mi nemajú problém hmatovo označiť, lebo veď nebudeme doma používať staré haraburdy… Väčšina seniorov ale má s technickými vychytávkami súčasnosti problém. Konkretizovala ich aj facebooková stránka Ženy v sukni.
Digitálna bezradnosť
„Určite ste to už zažili aj vy. Stiahnite si aplikáciu… prihláste sa do online účtu. Už sa nerozprávate so živým človekom na zákazníckej linke. Už sa nemôžete stretnúť so živým človekom na zákazníckom centre. Musíte sa prebiť cez množstvo preklikov a žiadostí, a pokiaľ nie ste dostatočne zdatní, holt, smola! Nevybavíte nič,“ popisuje stránka pocity „digitálne bezradného“ človeka, akých z nás robia korporácie.
Neprepojí, neexistuje
Predstava automatu, ktorý sa osamelej osemdesiatničke z (povedzme) Okrúhleho s jedným dieťaťom v Dubline a druhým vo Viedni prihovára spôsobom „Ak potrebujete toto, stlačte jednotku“, no ani za živý svet ju neprepojí k niekomu, kto sa jej prihovorí ľudskou rečou, takúto ženu vyženie do okresného mesta na pobočku firmy, ktorú potrebuje. Tam, kde sídlila roky nájde len akýsi obchod, kde jej predavačka povie, že už rok sa s pôvodným „obyvateľom“ priestoru dá spojiť len elektronicky.
Nemajú tie bytosti rodičov…?
„Mám pocit, že tieto rozhodnutia vo firmách, ktoré sa vybrali striktnou digitálnou cestou, robia bezohľadné, kruté bytosti bez srdca. Bytosti, ktoré nemajú súcit, nevedia, čo je empatia, a vidia len svoj vlastný „úžasný“ prínos, ktorým si síce zabezpečili teplé miestečko, ale zničili pár ľudských nádejí na pokojné dožitie. Myslíte si, že preháňam? Skúste si to,“ radia ženy v sukni.
Keby bola možnosť výberu
Ideálna situácia by bola, keby sme ako zákazníci dostali na výber – ak veci nechceš riešiť online, máš možnosť prísť osobne. „Ak však osobnú cestu zrušíme, znamená to, že sme ľudí pripravili o výber. Čiže diktátorsky nariaďujeme jedinú možnosť,“ zdôraznili Ženy v sukni.
Ochránime našich rodičov pred vydieračskými praktikami?
V Ústave SR máme zakotvené právo na hotovosť. Chýba tam zreje aj právo na osobný kontakt s inštitúciou – veď aj človek bez internetu je plnohodnotný občan, ktorý má nárok na dostupné služby. „Spoločnosti, ktoré takýmto spôsobom diskriminujú časť verejnosti, by mali byť okamžite vyzvané na odstránenie tejto formy šikany. Keď máme v ústave zakotvené právo na hotovosť, malo by tam byť aj právo na osobný kontakt s inštitúciami. Buďme ľudia opäť ľuďmi!!!“
