Svet sa dnes zobudil do rána, ktoré môže mať zásadný význam na jeho existenciu. Pýta sa, o čo ide? Nuž iba o takú „maličkosť“, že Izrael už napadol i Irán, krajinu, ktorá síce zatiaľ nemá atómovú bombu, ale má svoj jadrový program.
Iránsky jadrový program je iba to pomyselné A, lebo pomyselné B je, že Irán pomáha Rusku v bojoch na Ukrajine dodávkou balistických rakiet krátkeho doletu a útočnými dronmi. Opätovaná pomoc preto rozhodne nie je nemožná. A potom… Po krvi bažiaci Izrael sa teda pustil vojensky do svojho ďalšieho suseda, a tak sa svet právom pýta – kde a kedy sa to zastaví?
Napadnutie Iránu nemžno akceptovať
Zarážajúce je, že o útoku boli vopred informovaní nielen americký prezident Donald Trump, ale aj niektorí európski predstavitelia, žiadny mu ale nezabránil. Na vojenský útok na Irán už zareagovali viacerí politici, ktorí ho síce odsúdili, rovnaké kroky ako proti Rusku však nepožaduje nikto! Podľa Eduarda Chmelára, politického komentátora, historika a bývalého poradcu premiéra Roberta Fica, svet po tomto útoku stráca aj posledný pilier medzinárodného poriadku založeného na pravidlách.
Chmelár v statuse na sociálnej sieti kategoricky odsudzuje útok Izraela na Irán a považuje ho za vážne ohrozenie mieru s potenciálom prerásť do širšieho, oveľa nebezpečnejšieho konfliktu. „Reakcia medzinárodného spoločenstva je neadekvátna. Vyzývať v tejto chvíli neutrálnym jazykom na „zdržanlivosť“ znamená bagatelizovať, že tu ide o flagrantné porušenie medzinárodného práva zo strany Izraela, ktoré nemožno akceptovať,“ prízvukuje politický komentátor.
Ide o cynickú hru premiéra Netanjahua
„Nie je možné, aby sa tomuto štátu prepiekol akýkoľvek zločin. Uvedomte si, že Izrael v tejto dobe útočí nielen na Gazu, ale aj na Libanon, Sýriu, Jemen a momentálne už aj na Irán. Takáto agresívna politika nemá obdoby,“ konštatuje ostro Chmelár, podľa ktorého je hanebné, že útoky, pri ktorých došlo nielen k pokusu o likvidáciu celého velenia Islamských revolučných gárd, ale boli zasiahnuté aj obytné štvrte, v ktorých zahynuli nevinné malé deti, sa uskutočnil s tichým súhlasom USA, bez ktorého by prakticky ani nebol možný.
Skutočným cieľom však podľa neho nebol domnelý iránsky jadrový program. „Je to cynická hra premiéra Benjamina Netanjahua, ktorý čelí obrovskému tlaku kvôli bezprecedentnej genocíde v Gaze, o vlastné politické prežitie,“ vysvetľuje politický komentátor, podľa ktorého izraelský premiér tieto chladnokrvné manévre robiť vie, a nie je to po prvýkrát. Už ako námestník ministra zahraničných vecí mal v novembri 1989 povedať: „Mali sme využiť, že svet sa sústredil na potlačenie demonštrácií na Námestí nebeského pokoja v Pekingu a už vtedy sme mali vykonať masové vyhnanie Palestínčanov z tohto územia.“
Hrozba dokončenia vývoja jadrovej zbrane
Netanjahu podľa Chmelára ale tentokrát pre svoje osobné záujmy riskuje strašne veľa. „Ak Irán v spolupráci s jeho proxy silami (Hizballáh, Húsiovia, Hamás) uskutoční masívnu odvetu, Izrael sa ocitne nielen vo vojne na viacerých frontoch, ale riskuje totálny konflikt, ktorý sa môže stať kľúčovým momentom, keď svet stratí posledný pilier medzinárodného poriadku založeného na pravidlách,“ upozorňuje na vážnosť situácie politický komentátor. Navyše, je tu riziko, že Irán sa po tejto skúsenosti definitívne rozhodne dokončiť svoj program na získanie jadrovej zbrane ako prostriedku odstrašenia.
Podobne to kedysi urobila Severná Kórea, ktorá pochopila, že s nukleárnymi mocnosťami sa zaobchádza inak. „A v tom prípade by sa tento konflikt mohol premeniť na špirálu eskalácie napätia, akú svet nevidel od kubánskej krízy,“ opäť prízvukuje s plnou vážnosťou Chmelár, ktorý v tejto súvislosti nerozumie postoju slovenskej diplomacie, ktorá sa včera zdržala hlasovania pri prijímaní rezolúcie Valného zhromaždenia OSN požadujúcej okamžité prímerie v Gaze.
„Pripomínam, že za bolo 149 krajín, medzi nimi stáli členovia Bezpečnostnej rady OSN (Rusko, Čína, Veľká Británia, Francúzsko) a drvivá väčšina členských štátov EÚ. Slovensko sa spolu s malou skupinkou 18 štátov zdržalo s najproizraelskejším európskym štátom – Českou republikou, a hlasovalo s takými krajinami ako Albánsko, Etiópia, Togo, Malawi, Kiribati alebo Marshallove ostrovy,“ píše záverom Eduard Chmelár a dodáva, že je to v rozpore s naším dlhodobým vyváženým stanoviskom a s postojom drvivej väčšiny svetového spoločenstva, a tak by mal náš rezort zahraničných vecí takéto extrémne správanie vysvetliť. Teraz totiž nie je čas stáť bokom.
