Deti potrebujú lásku aj pevné hranice, hovorí prof. Hábl (VIDEO)

Profesor Jan Hábl je komeniológ. Zaoberá sa výchovou mládeže a detí v duchu Jána Amosa Komenského. V podcaste Mindstalk na YouTube hovorí, že dnešná benevolentná výchova deťom častokrát škodí. Prešli sme z totalitného režimu do režimu úplného uvoľnenia, konštatuje Hábl.

Prof. Hábl zdôrazňuje, že deti potrebujú bezpodmienečnú lásku, pravidelný režim aj jasné hranice. Rodičia ich učia sebaregulácii a správaniu najmä vlastným príkladom a opakovanými návykmi. Ak sa pravidlá stále menia a rodičia o nich vyjednávajú, dieťa si môže zvyknúť presadzovať svoje krikom či plačom, upozorňuje prof. Hábl. Zaužívané vzorce sa dajú v dospelosti meniť, vyžaduje si to však vedomú a dlhodobú prácu na sebe.

Byť človekom je dar. Ľudskosť je celoživotná úloha

To, že sme sa narodili človekom ešte neznamená, že máme ľudskosť. Pri narodení ešte vôbec nie je jasné, ako to s nami dopadne. Lebo ľudskosť je úloha. „Je to to, čo sa z človeka stane, keď na tom pracuje. Po našom narodení na tom pracoval niekto iný, a to pomerne dlho, kým sme sa toho dokázali chopiť sami,“ vysvetľuje Hábl. Veď prvé roky nás formujú rodina a naše okolie. Robia s nami niečo, čo našu ľudskosť buď formuje, alebo jej bráni. Sami na svojej ľudskosti pracujeme až potom, keď si postupne počas rokov osvojujeme to, ako sme vychovávaní. „To, čo s nami robili druhí, kým sme to prevzali do vlastných rúk, má však obrovskú moc. Niekedy väčšiu, než si chceme alebo dokážeme pripustiť,“  dodáva Hábl.

Bezpodmienečná láska a zdravá identita

Komeniológ vysvetľuje, že v prvých rokoch života, keď sme vyslovene odkázaní na starostlivosť svojich najbližších, veľmi na nás vplýva to, ako sa ten niekto, zväčša rodičia, stavia. Či nás okrem kŕmenia a prebaľovania aj podnecuje – usmieva sa na nás, hladí nás, dáva nám pocítiť rodičovskú lásku. „Celý ten čas mi totiž hovorí: Človeče, si niekto. Stojíš za to,“ vysvetlil. Ľudia sa pritom nezamýšľajú, prečo to robia – skrátka sa im narodilo bábätko a je len prirodzené, že ho ľúbia a venujú sa mu. A bábätku sa do eocionálno-kognitívnych štruktúr tá bezpodmienečná láska vpisuje. Má hodnotu bez toho, aby si ju nejako zaslúžil. Podľa psychológa Eriksona sa v tomto odobí množstvom lásky nedá takmer nič pokaziť. Neskôr sa začnú rozvíjať mechanizmy sociálneho učenia – napodobňujeme správanie rodičov. Postupne to prejde do stotožnenia – nechcem len robiť to, čo mama, chcem byť, ako mama. „Deti si osvojujú spôsoby správania – reč, slovník, terminológiu,“ vysvetľuje profesor. Ďalšie štádium je  vytváranie návykov. Ak sa v nás zakorenia pevné návyky, pretrvávajú do dospelosti. Môže to ale fungovať aj naruby. Ak sme v živote nemali dobré príklady, zrazu máme 15 a nedá sa s nami vydržať. A to pokračuje mnohokrát až do staroby.

Človek je tvor rituálový

K výchove patria podľa Hábla aj pravidelné rituály. Ľudia sú neho „bytosti, ktorým rituály a rytmus veľmi prospievajú“, a deťom zvlášť. Večerný sled činností — návrat domov, jedlo, hygiena, rozprávka a spánok — im pomáha zorientovať sa v tom, čo bude nasledovať. „Keď sa deťom nastaví rituál, dokonca si ho zamilujú, vyžadujú ho a samy sa podľa neho riadia,“ hovorí.

Problém podľa neho nastáva, keď rodičia v snahe byť láskaví začnú o každom pravidle vyjednávať. Dieťaťu napríklad ponúkajú ďalšiu rozprávku alebo sa ho opakovane pýtajú, či už chce odísť z ihriska. „V období, keď by sa mala upevňovať pravidelnosť a sebaregulácia, s deťmi vyjednávame,“ upozorňuje. Malé dieťa pritom ešte nemusí vedieť posúdiť, čo je preň vhodné, ani zvládnuť sklamanie z toho, že sa zábava skončila.

Keď chýbajú hranice

„Dieťa sa nevie samo ovládať, nedisponuje sebareguláciou. Rodič ho ju musí naučiť,“ vraví prof. Hábl. Jasné pravidlo podľa neho nemusí byť tvrdé ani bezcitné. Rodič môže dieťaťu pokojne povedať, že prsty do zásuvky nepatria, zuby si čistiť potrebujeme, alebo sa pred spaním číta jedna rozprávka. Keď hranice chýbajú alebo sa menia podľa toho, ako naliehavo dieťa protestuje, môže si podľa profesora začať presadzovať svoje krikom, plačom či iným nátlakom.

Príbeh z pieskoviska

Keď mal syn prof. Hábla dva roky, stúpil dievčatku z pieskoviska na práve vyklopenú pieskovú „bábovku“. Pozrel sa na otca a ten v tom pohľade čítal otázku, či sa to smie – potreboval pravidlá v novej situácii. „Moja spontánna reakcia bola bez slov: ‚Zadrž, nič nerob‘,“  dodal Hábl s tým, že cestou domov mu vysvetlil, že sa to nerobí. Keby vtedy nezasiahol, syn mohol nadobudnúť dojem, že také správanie je dovolené. „Rodič sa môže rozhodnúť, či sa dieťa naučí zdravú hranicu v jeho milujúcej náruči, alebo od niekoho, kto mu ju nastaví bez tejto lásky,“ povedal. Zároveň pripomenul, že jednorazová chyba ešte nevytvára vzorec. Ten vzniká opakovaním: „Vzorec sa stáva vzorcom, keď sa to opakuje.“

Prepisovanie vzorcov je ťažké

Následky nejasných hraníc sa nemusia ukázať okamžite. Ak si dieťa zvykne presadzovať svoje a nevie, kde sa pravidlá končia, môže tento spôsob správania prenášať aj do dospelých vzťahov.

Zmeniť zaužívané správanie je možné, ale nie je to jednoduché. Človek si môže uvedomiť, čo si z detstva priniesol, pomenovať svoje reakcie a vedome sa učiť nové. „Keď si prepíšete nový vzorec, je to práca. Keď príde daná situácia, starý vzorec naskočí veľmi rýchlo,“ hovorí profesor. Rodičia podľa neho môžu dieťa do života vybaviť kvalitnými návykmi a vzorcami, alebo mu pripraviť prácu, ktorú bude musieť neskôr urobiť samo.