Najcharakteristickejším poznávacím znamením nevidiacich je biela palica. Mnohí ju používajú na orientáciu, iní, zvlášť, keď idú s doprovodom, ju majú ako „upozornenie“ – signalizáciu pre okolie, zvlášť pre vodičov. Pri príležitosti Medzinárodného dňa nevidiacich vám prinášame článok nevidiacej blogerky z Česka, ktorá v ňom rozoberá všetko, čo by mala vidiaca verejnosť vedieť o tejto pomôcke.
Ľudia majú skreslenú predstavu o tom, na čo slúži biela palica]. Ak sa s ňou ešte nestretli, a tak čerpajú z toho, čo videli na internete, v televízii či v seriáli, čo si niekde prečítali alebo čo sa k nim jednoducho donieslo — čo hovorila suseda či známa. Vlastnú skúsenosť ešte nemajú, a preto sú ich poznatky obmedzené. Niekedy majú predstavy väčšiu silu než skutočná realita, píše Linda Albrechtová.
Symbol samostatnosti
Keď si človek so zrakovým postihnutím vezme bielu palicu, je preňho okrem iného symbolom samostatnosti a sebestačnosti. Tie však neprichádzajú automaticky spolu so stratou zraku. Aby človek dokázal samostatne chodiť s palicou, predchádzajú tomu týždne, mesiace aj roky intenzívneho výcviku priestorovej orientácie.
Aj práci s ňou sa učíme
Človek, ktorý chce samostatne chodiť s bielou palicou, musí rozhodne vystúpiť zo svojej komfortnej zóny. Musí sa veľa učiť, prekonávať sám seba, cibriť si ostatné zmysly, osvojovať si nové zručnosti a učiť sa vnímať svet inak než očami — pomocou bielej palice. Takýto výcvik si vyžaduje veľké sebazaprenie. Často ide o roky práce a odriekania, kým sa človek vydá do terénu. Preňho je to obrovský krok do sveta nevidiacich, do sveta, v ktorom zohrávajú hlavnú úlohu iné zmysly než zrak. Zároveň je to veľký krok do sveta vidiacich, ktorým chce ukázať: „Pozrite, som samostatný človek a veľa som na tom pracoval.“
Samotná palica signalizuje vidiacej verejnosti: človek má zrakové postihnutie, treba na to brať ohľad — dať mu prednosť, uvoľniť mu miesto v dopravnom prostriedku alebo ho osloviť a ponúknuť mu pomoc. Zároveň je však symbolom samostatnosti a sebestačnosti nevidiacich ľudí.
Slabosť a ľútosť
Pre niektorých ľudí, ktorí s bielou palicou nemajú skúsenosť, sa však palica zrazu stáva symbolom slabosti, závislosti a ľútosti. Podľa toho sa potom môže vidiaca verejnosť správať aj k človeku s bielou palicou. Vety, ako „Chúďatko,“ či „To je hrozné, to by som neprežil.“ Naozaj nie sú žiadúce, aj keď ľútosť je ľudská. Vychádza však z predstavy, že slepota znamená tragédiu a život bez kvality. Ľudia si neuvedomujú, že väčšina z nás neprežíva každý deň ako neustálu tragédiu. Máme bežné radosti aj starosti — prácu, deti, vzťahy, termíny aj zabudnuté nákupy. Palica nie je symbolom smútku.
Prehnaná pomoc
Ruka na pleci bez varovania. Ťahanie za lakeť. Náhle strčenie cez cestu. Dobrá vôľa bez komunikácie môže byť nebezpečnejšia než žiadna pomoc. Keď ma niekto nečakane chytí, stratím orientáciu – netuším, čo sa deje, ani aký má daný človek úmysel. V tej chvíli nejde o vďačnosť, ale o stratu kontroly. Častokrát nastúpi skôr strach, dezorientácia, panika a hnev: prečo to niekto robí? Pomoc má jednoduché pravidlo: najprv sa opýtať.
Infantilizácia
„A kam teraz pôjdeme?“
„Ty si ale šikulka!“
Biela palica niekedy v očiach druhých zníži vek človeka aj jeho schopnosti o niekoľko rokov. Ľudia hovoria pomalšie a hlasnejšie, používajú zdrobneniny. Akoby bol zrak dôkazom dospelosti. Orientačná pomôcka však nijako nesúvisí s inteligenciou ani so schopnosťou samostatne sa rozhodovať.
Opačný extrém: ignorovanie
Niektorí ľudia sú natoľko zneistení, že radšej neurobia nič. Neuhnú, neopýtajú sa, nepozrú sa. Strach z trápnej situácie a z neznámeho vedie k odstupu. Pritom úplne stačí bežná, prirodzená komunikácia.
Fascinácia
„Ako zistíte, že je tam schod?“
„Ako poznáte, že ide auto?“
„Koľko vlastne vidí
Zvedavosť je pochopiteľná. Ľudský mozog sa snaží vysvetliť si to, čo nepozná. Problém nastáva, keď sa z človeka stane verejná informačná stanica bez jeho súhlasu. Nie každý deň je vhodný na prednášku o zrakových poruchách. Biela palica je výrazný vizuálny symbol, ktorý vyvoláva stereotypy.
A čo Lindine pocity?
Vzala som si bielu palicu a prichádzam s ňou medzi ľudí, aby som dala najavo, že som samostatná, nezávislá a sebavedomá. Druhý človek, s ktorým komunikujem, sa mi však za to „odmení“ tým, že namiesto rozhovoru so mnou sa obráti na môjho sprievodcu. Vôbec nereaguje na moju prítomnosť. Namiesto toho, aby si povedal: „Pozri, prišla s bielou palicou. Je šikovná, vykročila za hranice svojich možností a naučila sa s palicou pohybovať,“ komunikuje s mojím sprievodcom.
Postrehy v texte vychádzajú z toho, čo som zažila a s čím som sa stretla. Určite existujú aj ďalšie príklady toho, čo si vidiaca verejnosť môže myslieť o symbolike bielej palice a čo v nej človek s palicou vyvoláva. Stereotypy budú zrejme pretrvávať, no možno ich môj pohľad aspoň čiastočne pomôže búrať. Biela palica je pre nevidiaceho symbolom odhodlania, prekonávania samého seba, samostatnej chôdze, odvahy a dôstojného života bez zrakovej kontroly.
